Autor je teológ a spisovateľ
Najkrajšie borovice boli vždy na Záhorí. Hovorili to aj preto, lebo nepoznali iné najkrajšie borovice, tie, ktoré mali ľudia v Telgárte alebo borovice z Muránskej planiny.
To bolo predtým, ako prišli jedle zo severu a priemyselné stromčeky zo škôlok za akciové ceny, predtým, keď sa orezávali pne a neexistovali doťahovacie stojany so skrutkami ani stojany s ťažidlom plným piesku alebo s priestorom na vodu, aby stromček zo škôlky dánskej jedličky nevyschol.
Vždy bola otázka, kedy stromček kúpiť a kedy ho postaviť, ako dlho ho nechať v záhrade alebo na balkóne, prípadne v panelákovej pivnici za mrežovými dverami vedľa bicyklov, skejtov a bežeckého pásu, ktorý sa nakoniec nevošiel nikde do bytu. Tak kedy teda?
Strom, v ktorom je celý vesmír
Prvé stromčeky zdobili už pohania. Na slnovrat ich ozdobovali mašľami a vyrezávanými dekoráciami, niekedy zväzovali konáre alebo ich čistili až po korunu, nechávali ich oholené ako nočný rošt kebabu v okresnom meste, pretože, ako vravievali, niečo to znamenalo.
Vikingovia majú vo svojej mytológii strom Yggdrasil, ktorý má korene zapustené do zeme a korunu niekde v oblohe. Stromy považovali za spojnicu medzi podzemným svetom, z ktorého pochádzala energia života, horúce pramene severských krajín, chlad a lišajníky.
S oblohou to bolo zložitejšie. Väčšinou si ju predstavovali ako vešteckú guľu naruby, krištáľovú snehovú guľu, ktorú obráti dieťa na vianočných trhoch, aby začalo snežiť na útulnú krajinu a kostol vnútri. No Vikingovia sa skôr zaujímali o samotný strom, podobný ako Tolkienove Valinorské stromy Silpion a Niquelóte, z ktorých vzniklo svetlo.
Najkrajšie borovice zo Záhoria, ktoré pred rokmi nosili tajní dodávatelia nadránom vo vetrieske, vyzerali ako malé Yggdrasily. Kmeň obliaty živicou voňavou ako medový plást, nepravidelné konáre plné šišiek a dlhých ihiel.
Priniesli ich počas ilegálneho rozvozu, na kúpe sa dohodli predtým náhodne, postávali pred nemocnicou a ponúkali čerstvé borovice. Nemali ich pri sebe, iba sľúbili, že v prípade záujmu ich na druhý deň donesú, a sľub dodržali.
Keď stromček vyniesli hore do bytu, ukázalo sa, že do stojana, pozostávajúceho z troch ozdobných nožičiek z obručí natretých nazeleno, sa borovica z Plaveckého Štvrtka, ktorej stekala živica už nielen z kmeňa, ale z celého stromu, nezmestí.
Upevnili ju v balkónovom zábradlí a pokúsili sa ju orezávať. Najskôr nožom, neskôr mečom, ktorý sa používal na ohurovanie návštev, solídnou afganskou šabľou patriacou mudžahedínom, s čiernymi fľakmi na čepeli, presne kdesi tam, kam by ju prikladali, ak by ju používali na popravy.
Vianočná veľryba v ošarpanom stojane
Nemotorne ohobľovaná borovica strácala rovnováhu aj po zasadení do stojana, z ktorého pod vplyvom tepla z radiátora začala po rokoch opadávať farba. Nakláňala sa na všetky strany, hoci predajcovia z Plaveckého Štvrtka tvrdili, že borovica zo Záhoria je krajšia ako jedlička zo Studienky aj ako jedlička z Marianky, že bude stáť rovno, bez istenia a vydrží oveľa dlhšie. O smrekoch sa hádam ani rozprávať nemusíme...
